Vyhledávání

Sibírske Vianoce

„When will I see you again, Ivanka?“ hladel na mňa s nádejou, že svoje rozhodnutie nezmením, napriek prekážkam. Jeho ázijské oči s európsky modrou dúhovkou sa v danej chvíli akosi smutne leskly. Naša situácia si vyžadovala next step. Bola, a naďalej som natoľko presvedčená o tom, čo chcem, že mi nerobilo najmenší problém, akoby to bola tá najbanálnejšia vec na svete, odpovedať takouto otázkou: „What about celebrating the New Year together.. in Siberia?“ A myslela som to naozaj vážne. Ja, blázon, s nenabažiteľnou dušou dobrodruha, až nad uši „v tom“, som rozhodne neočakávala zápornú odpoveď a on nemal prečo nesúhlasiť. Môj návrh ho však očividne udivil.

„Love, I really hope to take a picture with you on this spot.“ napísal na zadnú stranu fotografie, ktorá znázorňovala pohľad cez zamrznutý brezový park na bielu pravoslávnu katedrálu. S týmto ruským suvenírom vlastne pricestoval na Slovensko z Portugalska, kde v tom čase ešte doznieval jeho Erasmus Mundus pobyt. Rusovi zo Sibíre by asi nikdy nebolo napadlo navštíviť našu krajinu, tak ako mne by sa ani len neprisnilo zavítať do zeme niekďajších gulagov. Predtým. Keď sa za ním zatvoril hlavný vchod do haly Letiska Milana Rastislava Štefánika v Bratislave a najlepší priateľ erasmákov - Ryanair - mi ho odvial ďaleko, ďaleko, priznám sa, prepadla ma skepsa. Pár dní na to mi ho opäť odvial, no tentokrát, Aeroflot - ruská spoločnosť, ktorou som o tri mesiace letela aj ja - približne sedemtisíc päťsto kilometrov východne od Trenčína, čo je možné predstaviť si ako vzdialenosť dvoch Európ. Zostávalo mi dúfať, že môj veľký plán neostane len utopistickou víziou. A tak som snívala majúc na pamäti, že raz svoj sen budem žiť, len sa netreba vzdať.

Žila som si zatiaľ svoj život. Prišla škola, povinnosti. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na starý „dobrý“ životný štýl, jednak preto, že po nádherne preflákanom roku prázdnin v Portugalsku nastal post-erasmácky kultúrny šok, a tiež bolo pre mňa značnou výzvou viesť vzťah na diaľku so sedemhodinovým časovým posunom. Neľutujem však doteraz nič! Som typ človeka, ktorý cíti, že musí najprv tvrdo makať a všetko si zaslúžiť, aby bola spokojnosť a radosť z konečného cieľa znásobená. Moje plány boly skvelou motiváciou v zápočtovom týždni. No letenku som si zarezervovala ešte skôr, než som si stihla vôbec uvedomiť, že nejaký zápočťák máme. O cene len toľko, že bola nehorázna. Myslím, že Rusi ani s nízkorozpočtovými aerolinkami nelietajú. Čo už, Ivanka, to veru nie je zaletieť si tu za roh do Milána Bergama. Ide sa až k Mongolsku. Potešila som sa, že moja rezervácia aspoň sľubovala nadštandardný komfort na palube s nárokom na obed či večeru. (Boli znamenité!)

Všetko do seba zapadalo. Teda takmer všetko. Dovoľte mi predstaviť Vám mojich najväčších fanúšikov z matičky Rusi – chlapcov z irkutskej Federálnej migračnej služby – ktorí si jednoznačne nezaslúžia byť opomenutí v mojom cestovnom denníku. Naivne som sa domnievala, že proces spojený s legalizovaním môjho príchodu nemôže byť predsa extrémne zdĺhavý. Klikla som si na web veľvyslanectva RF v Bratislave. Postup sa zdal byť prostý: potrebujem pas platný najmenej šesť mesiacov od vydania víza, fotografiu pasového formátu, vyplnený formulár, poistenie platné v ázijskej časti Ruska, bla bla bla, osobné pozvanie od občana RF overené Federálnou migračnou službou... To čo je, boha?

Môj Evgeny bol upovedomený o podmienkach pri žiadaní o vízum a bral to ako normálnu vec. Kdežto mne prišlo úplne nahlavu, že sa odrazu nemôžem voľne pohybovať po tejto zemeguli. Od známych z Ruska som zistila, že na overenie si budem musieť počkať mesiac, prípadne mesiac a pol. Rátali sme s tým. Na prvý pohľad sme mali dostatočnú časovú rezervu, aby som si následne stihla vybaviť vízum v časovom rozmedzí 10 dní za 35 eur. Ale keď jednáte s ruskými úradmi na vlastnú päsť, máte veci pod kontrolou len relatívne. Oni majú totiž pod kontrolou Vás. Môj fanclub si zakaždým našiel spôsob, ako pozastaviť či celkom odložiť overovacie konanie. Žiadali si „milión“ dokumentov. Ja som sa však konfrontovala s ruskou byrokraciou len nepriamo. Všetky tie obehávačky a papierovačky za mňa zariadil Zhenya. Robil to pre nás oboch. Moja maličkosť, ktorá sa rozhodla vkročiť bázlivou nohou na pôdu najvýchodnejších Slovanov, bola dokonale zdokumentovaná, v prípade deportácie či iných výdavkov finančne zahojená.

I Rusi mají své dny. A potom aplikujú svoj vtip i do niektorých zákonov. Napríklad; bola som povinná uhradiť dva ruské ruble (cca 2 eurocenty) za každý deň svojho pobytu v krajine. Tak som si odložila svojich železných fifty cents. Do troch dní od príchodu na ruské územie sa musíte evidovať na federálke a taktiež ohlásiť Váš odchod. V opačnom prípade sú pozývajúca aj pozývaná osoba penalizované.

Evka, moja kamarátka, ktorá bola v Rusku v lete na stáži, ma vopred upozornila, že Rusi so mnou anglicky hovoriť nebudú. Ja som si do STAG-u (univerzitný elektroniký informačný portál) zapísala C-čkový predmet ruština pro mírne pokročilých I, aby som nebola úplne mimo a nestratila sa niekde v útrobách najväšieho moskovského letiska Sheremetyeva, pretože Zhenya ma zas upozorňoval na miestny „poriadok“.

Človek, ktorý ma celú dobu veľmi povzbudzoval a podporoval, si tiež zaslúži byť predstavený. Natalya Forgachova, za slobodna Maximova, z Petrohradu, pôvodom Sibírčanka, zhodou magických okolností narodená v tom istom meste, kam som mala namierené, vydatá v Trenčíne, kde som sa narodila ja. Naše kamarátstvo začalo na ruskom Facebooku V KONTAKTE. Vo všetkom mi radila, zašla som mnou do hlavného mesta na konzulát, keď som si išla dať spraviť vízum.

Na konzuláte bol milý sekuriťák, ktorého som obvešala svojimi vecami a automaticky, ako na cudzinca, som prehovorila po anglicky, nech mi podrží zarosené okuliare. Prešla som detektorom kovov, pristúpila k okienku, kde sedel modrooký úradník mračiac sa, ani pozdrav, ani známka záujmu, a ja som sa len v duchu modlila, nech sú moje dokumenty v poriadku… a zrazu: „Eto kto Kiselyof?“ Úplne jednoduchá otázka vo mne spôsobila úplny skrat. Nakoniec som sa ale spamätala, lebo mi došlo, že ide o bežný postup a vypadlo zo mňa nesmelé druk, čo značí kamarát v ruštine. Potom ho logicky zaujímalo, kedy chcem obdržať svoje vízum.. atď atď. Keďže to vďaka sibírskym úradníkom nešlo inak ako narýchlo, zaplatila som za vízum dvojnásobok.

Moje prvé vízum sa pekne vyníma v pase. Som hrdá. Už mi chýba iba zohnať topánky do extrémnych mrazov a neprefúkavú bundu, najlepšie vyplnenú vtáčim perím. Obehala som všetky športové, outdoorové a špecializované predajne v Trenčíne a v Olomouci. Dokonca som spoznala tri predavačky nezávisle od seba, ktorých príbuzní mali niečo spoločné so Sibírou; napríklad manžel, čo tam študoval, brat, ktorý tam pôsobí ako kňaz a syn, čo sa tam presne v ten istý dátum ako ja, no rok dozadu, vybral na bicykli. Najviac ma zaujala tá tretia varianta. Boris Králik Ing. sa štyri mesiace bicykloval naprieč Euráziou v najbrutálnejších podmienkach. Ihneď som ho skontaktovala na Facebooku a ťahala z neho informácie. Rozprával mi, ako ho napadli, okradli a takmer zabili. Keď som od neho chcela počuť, ako hodnotí svoju fascinujúcu skúsenosť, vyjadril sa, že Rusko je riadny masaker.

Família v stave bez seba. Brat mi volal zo Škótska, aby mi povedal, že mi šibe. Občas je starostlivejší než obaja rodičia dokopy. Mám si vraj pre istotu vybaviť rezervný pas, aby o tom Rusák nevedel. No jasné, brácho, unesie ma rovno mafia. Naši, hoci pri každom mojom výmysle mierne stresujú, by ma pustili tráviť sviatky trebárs aj na Severný pól. Vedia, že hlas môjho srdca máločo prebije. Vážim si ich podporu.

21. december nastal. Prespala som v Blave u známych, kde ma pred cestou ešte pohostili pár pohárikmi. Treba sa posilniť, idem predsa do Ruska. Ráno som sa priamym autobusovým spojom premiestnila zo zastávky Nový Most na letisko Viedeň. Tam mi, hádam, vymenia euráče za ruble. Jediné ruské peniaze, ktoré som zatiaľ zohnala v Strednej Európe, mi predala Natalya. Moskva to istí.

Na check-in-e čakalo asi sto Rusov a ja. Skupinka starších manželských párov sa dala so mnou do reči. Zistenie, že nie som ich a letím v stalyitsu v Novyi God (do hlavného mesta na Vianoce), im rovnako vyrazilo dych ako mne to, že Rusi, ešte k tomu staršia generácia, spíkovali. Boli veľmi výnimoční. Dokonca vymenili Karlovy Vary za naše skromné Slovensko a pochvaľovali si služby v piešťanských kúpeľoch. „So young and such a courage to fly distances like these!“ ustarostila sa sympatická Moskovčanka Svetlana, keď zo mňa dostala, že moja cesta zďaleka nekončí v hlavnom meste.

V lietadle som začula slovenčinu. Takí starkí cestovali za dcérou delegátkou. Na pasovej kontrole v Moskve som sa im snažila pomôcť, pretože boli zmätení a vystresovaní z vypisovania migračnej karty, ktorú sme mali dostať v lietadle, no nestalo sa tak. Ešteže sa tam zopár váľalo po zemi. Pracovníčky za okienkami boli pekne arogantné a otrávené. Svetlana bola úžasná; podstrčila mi číslo na mobil a prízvukovala, že v stave núdze sa mám určite ozvať. Brala by som takú starú mamu.

S dvojhodinovým časovým posunom som si denného svetla veľmi neužila. Bola som naobliekaná ako cibuľa, aby sa mi zmestilo čo najviac vecí do kufra. Vyšla som pred terminál E vyvetrať sa a zavolať mame, že už som živá a zdravá u súdruhov. Nie nadarmo sa hovorí, že Moskva predstavuje najdrahšie mesto na svete. Za tri minúty hovoru mi z pätnásťeurového kreditu zostal jedna-celá-niečo-eurový a nedalo sa ani prezvoniť. Sakra, ako sa ozvem Zhenye, že som na ceste... Skúsila som sms.

Sheremetyevo bolo pekné a zorganizované. V pohodičke som sa zorientovala. Všade boli zamestnané ženy. Nevraživá blondýna pri pasovej kontrole, nekompetentná sedliačka v Exchange Office, odstrašujúca nátura na check-in-e. Už si aj nazúvam fusakle a prechádzam detektorom kovov. Neviem, ako to robím, no nikdy nepípam. Okolo mňa pobehuje malý huňatý pes. Žeby hľadal drogy?

Na letiskách a v lietadlách mi býva strašné teplo a pri dlhom cestovaní ma bolí hlava. Keď chcem, aby ma posadili k okienku, sedím pri uličke a naopak. Bolo mi to tentokrát jedno, keďže išlo o overnight flight. Očakávala som, že vzlietneme a budem tuhá. Z omylu ma vyviedla skupinka hlučných Iráncov, ktorí sa naskladali vedľa mňa. Jazyk, ktorým hovorili, vôbec nelahodil môjmu uchu lingvistu. Sprvu som ich tipovala na Uzbekov či Azerbajdžancov. „Devushka! Devushka!“ Napoli v spánku, napoli bdelá, pocítila som, ako mi niekto mixuje s ramenom. Podávali sa nápoje. Odvtedy som už oka nezažmúrila. Niet divu, pred Uralom bolo ešte popoludnie. Môj prehriaty organizmus bol celý znudený. Odmietla som večeru, zatiaľ čo Iránci sa dali do bujarého „stolovania“. Po dvoch až troch hodinách pilot stlmil to príšerné ostré svetlo a celá posádka sa ponorila do hlbokého spánku. Všetci okrem mňa, samozrejme. Iránci začali chrápať. Odpočítavala som každú minútu nasledujúcich troch hodín a držala celú dobu foťák. Zrazu sa pod nami, z čiernej tmy, vynorila obrovská žiarivá sieť svetiel a nachvíľu ma vytrhla z nudy. O „kúsok“ ďalej ďalšia a ďalšia. Toto je iste Novosibirsk, uf, takže ma čaká ešte pár časových pásem… aha, Krasnoyarsk! Už len circa 2000 km, bavila som sa hádaním, nad ktorými mestami sme sa mohli vo vzduchu nachádzať.

5:40 am som si už bola istá, že fotím Irkutsk. Iránci začali so mnou konverzovať a darovali mi na pamiatku 5000 iránskych riálov. „I cannot accept that, itʼs too much!“ „No, no! 50 cents, hehe!“ Cestou k terminálu mi v autobuse ponúkol jeden z nich kožuch ako Mrázik Nastenke.

5:50 ráno miestneho času. Už som tu, som v Ázii! Vzrušenie otriaslo celým mojím telom. Musela som vyzerať zničene. Šošovky mi vyliezali von z očí. Potrebovala som schladiť, a tak mi miestnych -40° C padlo vhod. Môj bohatier mi už mával, vo víre rušných udalostí irkutského letiska, vyškerený od ucha k uchu. Po troch aj pol mesiaci som ho mohla konečne objať. Boli sme obidvaja trochu rozpačití, ale huba mi mlela sama od seba. Predstavil mi jeho kamarátku Yanu, ktorá čakala na svojho Nemca Matiasa. Áno, dve Erasmus love stories prebiehali simultánne v tom istom sibírskom meste v rovnakých dátumoch. Matias priletel v tom istom lietadle spolu so mnou. S Yanou sa dali dohromady v Turecku. Yana a Evgeny sa nezávisle od seba stretli na letisku.

Objednali sme teda spoločný taxík. Vonku bolo tak neuveriteľne sviežo. Zimu som ale absolútne nepocítila cestou z letiska „domov“. Mesto svietielkovalo ako Las Vegas. Vysadili sme prvý párik. My sme sa viezli, držiac sa za ruku, na sídlisko Universitetskyi, kde má Evgeny privát. Cena za odvoz 250 rublyei (ruské skloňovanie) bola trošku nadsadená, ale s vodičom sa nedalo zjednávať ako v Maroku.

Ivana Jurigová