Vyhledávání

AFO 2019: Voda dominuje prírode i plátnu

Do napoly plnej kinosály Kina Metropol pribiehame s kamarátkou na poslednú chvíľu. Nebyť nej, ani by som nevedel o filme, ktorý je pre mňa ako vodnára priam stvorený. Dnešný večer AFO Kina je totiž venovaný filmu Aquarela.


Ruský režisér Viktor Kossakovsky si nevybral ľahkú tému pre svoj najnovší dokument. Hlavnú úlohu v jeho filme Aquarela totiž hrá voda a jej mnohé formy. Mocný nespútaný živel je náročný, a predsa vynikajúci herec. Bez prestávky sa valí z jedného úchvatného záberu na druhý a diváka strháva so sebou.

Film začína na zamrznutom jazere Bajkal. Naša pozornosť sa z praskajúceho ľadu rýchlo presúva na skupinu záchranárov, ktorí vyťahujú z vody potopené autá. Ich majitelia z okolitých dedín len nechápavo krútia hlavami. V tejto dobe by mal byť ľad ešte dostatočne pevný na to, aby sa na ňom dalo jazdiť. Lenže tento rok je už prineskoro. Ľad ďalej praská a vzduchom sa vznáša nevyslovená hrozba zmeny klímy. Náhle kamera úplnou náhodou zachytí pád ďalšieho auta pod ľad. Sálou sa rozľahne smiech, ktorý vzápätí vystrieda zdesené ticho. Z ľadovej vody vyliezajú dvaja zúfalí muži. Ich spoločník toľké šťastie nemal. Záchranári sa bežia na pomoc, ich jednoduché nástroje však proti ľadu nemajú šancu. Stále je pevný. O rok už možno nebude.

Po tomto dlhšom úvode sa tón filmu mení. Ľudia ustupujú do pozadia ako nemí svedkovia, kým vodný živel vyčíňa okolo nich. Stáva sa z neho hlavná postava i rozprávač, ktorého rečou je raz dunenie vĺn, inokedy hučanie hurikánu. Upokojí sa len raz, na zaplavenom cintoríne. Miestami jeho hlas prehluší hudba fínskej metalovej skupiny Apocalyptica, ktorá akoby vode pridala ešte viac energie.

Varovanie z úvodu sa tiahne celým filmom. Náš svet sa mení a voda postupne preberá kontrolu. Úzkostlivo sledujeme, ako v Grónsku padajú do mora obrovské kusy ľadovcov. Držíme palce posádke malej plachetnice, ktorá horko-ťažko odoláva rozbúrenému Atlantiku. Neisto sa dívame, ako ničivé dažde naplnili kalifornskú priehradu Oroville k prasknutiu. Mlčky sa prechádzame po prázdnej ulici v Miami, ktorú práve devastuje hurikán Irma. Dúfame v záchranu domácich zvierat, ktoré potopa uväznila na verandách domov. Voda sa hnevá. Záverečné zábery na Anjelský vodopád valiaci sa z venezuelskej stolovej hory nás oberie o posledné zvyšky duchu. V stúpajúcej pare sa náhle zjavuje dúha. Možno je ešte nádej.

Divák sa miestami až obáva o bezpečnosť filmového štábu, ktorý neváhal vkročiť na topiaci sa ľad či priblížiť sa k zúriacim vlnám tak blízko, akoby bol chcel zachytiť každú jednu molekulu. Výsledkom sú dych berúce zábery predvádzajúce moc vody, ktoré môžeme na rozdiel od štábu sledovať v bezpečí kinosály.

Kamera sa počas filmu bez slova premiestňuje po svete a necháva nás hádať, kde sa práve nachádzame. Divák je však preto niekedy na pochybách, na čo sa vlastne díva. Veľa sa nedozvie ani zo záverečných titulkov. Hoci ohlušujúci metal miestami pekne dopĺňa valiace sa vlny, naskytuje sa otázka, či bol naozaj nutný. Prečo radšej nenechať vodu hovoriť samu za seba? Diváka tiež môže zaraziť zdĺhavý úvod na jazere Bajkal, ktorý pôsobí, akoby sa režisér snažil do filmu nasilu pretlačiť aspoň nejakých ľudí. Napokon, zvyšok filmu nám dokazuje, akí sme proti tak mocnému živlu bezmocní.

Voda je nádherná a nebezpečná.

Foto: IMBd.com a SonyClassics.com

Boris Kořínek

Študent histórie a judaistiky na UP. Jedného dňa sa zjavil v Helene a už neodišiel. Nosí titul v prokrastinácii, no deadliny vždy dodrží. Má rád knihy, dejiny a cestovanie.